KOMUNÁLNY DOPAD - TEXTY



1. Na Karpatskom poli
Radostno-melancholická osobná pesnička o Slovenskej zemi - našom domove


2. Piesnička o polievke (Živý elixír)
Precítená dvojakordová vďaka za neodmysliteľný úkaz v našich životoch - polievku


3. Balada o Ľ.
Slovo nespokojnosti ohľadom zaobchádzania s malým-veľkým symbolom nášho jazyka a tiež aj o jemnej kráse spojenej s ľudskou dušou


4. Pes a mačka
O manželskom, resp.partnerskom súžití


5. Nesiem so sebou svoj smrad
O ceste k nájdeniu tých pravých hodnôt v živote človeka - lásky a milosrdenstva


6. Aspoň jak ten malý, krepký holub
O našej, kiežby holubičej povahe, resp. túžbe po čestnejšom charaktere nás všetkých.


7. Boh ťa stvoril takú krásnu
Venované jednej dozrievajúcej, na celý svet nahnevanej, smutnej princeznej.


8. Doteraz
O tom, že nie vždy musíme vidieť veci čierne, nelichotivo.


9. Červené viničky
O nádeji.


10. Nechajte spievať Katarínu
Predvianočná pesnička inšpirovaná skvelou speváčkou, textárom a klaviristom.


11. Pravdospevná
Niečo o pravde.


12. Kúpte si život
Úvaha o tom, či naozaj všetko na tomto svte je na predaj.


13. Ema
O jednej, vlastnú cestu si hľadajúcej slečne.





















návrat


Na Karpatskom poli

Vďaka, Bože, že si ma zasadil,
na Karpatskom poli, v spleti hojných žíl,
v malom údolí ako doživotné dieťa,
snáď sa mi tak ľahšie po tom poli lieta.


Vďaka, Bože, že rastiem na tom bujnom poli,
aj keď to tu miestami zapeklite bolí,
preskakujem všetky nastražené pasce,
našťastie si robím aj čo sa mi zachce.


Tam kde aj bez stopy moja myseľ neblúdi,
kde chcem zostať, ráno keď sa zobudím,
na tom mieste chcem prežiť svoj sen,
vydržte to so mnou chvíľu, viac už neprídem.


Vďaka Bože, že si ma zasadil,
na Karpatskom poli, v spleti hojných žíl,
tak ešte chvíľu, až bez stopy napätia a zlosti,
zavriem oči na kríž zložím svoje ubolené kosti.

















návrat


Pesnička o polievke (Živý elixír)

Od pondelka až do nedeľe,
v čase temna v dobe smiechu,
cez obedy aj cez večere,
chcem cítiť tvoju jemnú príchuť.


Zľahka tavíš moje pery,
len pohľad na teba už hreje.
Liečiš v mojom tele všetky vredy,
aj keď netuším, kam to celé speje.


Vždy keď mi vrie v hlave síra,
chcem ťa mať ako číry vývar,
a keď mi zas vyblednú líca,
do sveta mám chuť zakričať,


že chcem ťa mať celú, aby som bol sýty,
zbúrajme všetky gurmetské mýty.
Ostaneš mojím jediným snom,
mojím živým elixírom.


Bez tieňa aj slnka jasu,
si ďalším prúdom rieky,
že si krajšou stranou sveta času,
nieto pochýb, žiadne prieky...

















návrat


Balada o Ľ.

Zľahka ma chytá nízky pud,
keď ľud môj milovaný,
akoby nemal učiteľa
a z vecí drahých len tak si strieľa.


Do cieľa dúfam dlhá chvíľa,
nie jedna ťažká, krásna míľa.
Ale že, čo je to za bôľ?
Veď nad zlato je predsa dávno soľ.


Ľudia, ja chcem kľačať pred Bohom,
dať mu veľký sľub hen za rohom,
a veľkolepo čerstvý vzduch,
nechať pľúcam a nie puch.


Keď niekde v diaľke zmizne raz,
v paľbe viet jedna zmála dávnych krás,
ľadom ľahne náš hrdý štít,
v hrobe obráti sa aj Ľudovít.


Nakonci hľadania sa poďakujem,
nič čo povedal som neľutujem,
divom ostane len ľstivý tmel,
šťavnatá buľva v rannom spánku na prídel.

















návrat


Pes a mačka

Kde bolo, tam raz bolo,
žili si za jedným veľkým stolom,
a kto si myslí, že je to hračka,
nech len uváži, či pes a mačka.


V jednote za oným spoločným stolom,
zhora aj zdola len s ľadovým pólom,
zasadia, opatria vzácny krókus,
kto to len vymyslel, taký pokus.


Či sa vám to páči, a či nie,
patrí im teplé výslnie,
a že žiť nemôžu pes a mačka,
aký to nezmysel, aká .....
lá lá lá lá lá lá lá ...


Ktorý pes nebreše, keď mačka prská,
nebo sa zatiahne, cesta je klzká,
ale, že nehrozí žiaden pád,
potvrdia mladé mačkopsy snáď.


Či sa vám páči, a či nie,
patrí im teplé výslnie,
až že žiť nemôžu pes a mačka,
aký to nezmysel, aká kačka.


lá lá lá lá lá lá lá ...

















návrat


Nesiem so sebou svoj smrad

Na úsvite zobudil som ráno,
spoveďou duše odpútaný,
ďalší diel, keď nevoňal mi spánok,
vyriešil rébus odkvitnutých dní.


Nič nové neviem, niečo ale tuším,
že práve svojím vlastným smradom ruším,
horkou slinou som a tŕňom v oku,
dnes, včera, v inom zašlom roku.


Vo dne, v noci, stále spolu,
na vrchoch osamelých, potom v prachu dolu,
keď nemôžem byť s každým brat,
budem aspoň šíriť lásky smrad.


Bol by som chorý, k tomu ešte biedny,
ak by zo mňa nerazil, a prvotriedny,
milosrdných detí veľký rád,
...si nesiem so sebou svoj smrad,


Poctivo smrdím od hlavy,
len bytia radosť, žiadne obavy,
vyúdení, nasiaknutí snáď spolu dozrieme,
v tej jednej vôni živí sme,
a nikdy nemrieme.


Vážim si aj váš sladký opar,
našťastie, nie je vás len zopár,
cez odplatené dlhy strát,
nesiete so sebou svoj smrad,
ten odriekania koncentrát,
čo zlomí aj ten latrínový...


Bol by som chorý, k tomu ešte biedny,
ak by zo mňa nerazil, a prvotriedny,
milosrdných detí veľký rád,
...si nesiem so sebou svoj smrad,
darí sa, takto to mám rád.


Radosť je zavetriť ten odraz pachu,
bezvetrie prázdna, žiadna zblúdilá pachuť.
Ten milosrdný lásky smrad,
ak chceš, tak počkaj, príde rad.
Ponesieš so sebou svoj smrad,
škoda, že zatiaľ len vitrínový.

















návrat


Aspoň jak ten malý, krepký holub

Jak starý futrál na hnáty,
držíme si opraty,
na to všetko,
vôkol hŕba svedkov,
vše k váhe vari kropaj chýba.


Naskutku, kto by slepý túžil,
aj keď sa niekde stala chyba,
v tom bale, čo tu život spriada,
veru, komu len sa žiada,
skvitať sťa bez obratľov ryba?


Keď nijak úpne v mravčom húfe vtákov,
bys’ mohol pravý, čo lupeň na lekne,
keď ťa novým, znáhla sekne v krížoch,
od úľavy vzlietnuť do oblakov.


Aspoň jak ten malý, krepký holub,
občas užitočný vták,
keď si zmyslí, nebom šírym,
plávať len tak horeznak,
s tela rečou, priamou čiarou,
nik nemusí viac klopiť zrak,
ani čo ten šibký, nedolapný vták.


Tak, teraz už to všetci vieme,
možno príde úľava,
posväť aj ty kŕdeľ vtákov,
nestoj jak vŕba bútľavá.
Nad ktorou malý, krepký holub,
občas užitočný vták,
osvieti aj tmavej búrky mrak.


Sťaby peón jarý, bielosivý,
pošty, mieru, posol, kráľ,
čo nevadí mu ani zobák krivý,
veď má, len čo mu Pán Boh dal.


Nielen kde-tu, chvíľu, veru tak,
čestné slovo, budem dobrý vták,
aspoň jak ten malý krepký holub.


Tak, teraz už to všetci vieme,
možno príde úľava,
posväť aj ty kŕdeľ vtákov,
nestoj jak vŕba bútľavá.
Nad ktorou malý, krepký holub,
občas užitočný vták,
keď si zmyslí, nebom šírym,
pláva len tak horeznak,
s tela rečou, priamou čiarou,
nik nemusí viac klopiť zrak,
tak odhoď putá a buď so mnou,
inú chvíľu, len pravý, hodný vták,
aspoň jak ten malý krepký holub.

















návrat


Boh ťa stvoril takú krásnu

Boh ťa stvoril takú krásnu,
ty však práve hľadíš do krivých skiel,
súžiš sa a márne kriesiš vinu,
navôkol vidíš len burinu a trosky.


Stvoril ťa čarokrásne úchvatnú,
v duchu svojich pravidiel,
posadil na tú správnu hlinu,
na krehké sveta dosky.


A vôkol teba rady súcich pytačov,
čo by aspoň odleskom mesačného svitu,
pre teba by tu svietiť chceli.


Aj mňa tu vedľa vcelku máš,
áno, viem, že vystačíš si sama,
niečo však len už predsa viem,
a nemám dôvod ti tu klamať,
tak ti aspoň pošepnem,
čo sa v múdrej knihe píše,
čo zrelá len vďakou nájdeš,
poznáš, pochopíš.


Tak len ďalej vzývaj, hľadaj, klop,
na tú jasnú neba bránu,
dnes, zajtra a potom raz opäť, zas a znova,
až našu nádej predýchaš v tých správnych slovách,
srdce pohladí odpustenie pravé,
a svetlo prejde len zhodíš to lístie pichľavé.


Jak farebný a pestrý púčik,
smädné zrnko, čo rastie v strom,
keď zachytíš rajsky plné noty,
chcem byť tam, ozaj, veľmi, pri tom,
blažený hľadieť, ako v pravom mieri
tvojho lánu, v opelených snoch,
zdobíš, kvitneš, novú lásku delíš,
taká krásna, akú len ťa stvoril Boh.


Tak len ďalej vzývaj, hľadaj, klop...

















návrat


Doteraz

Keď ťa v duši bolí skrytý kaz,
láme jak ten konár po stý raz,
kmása a žmýka, až behá mráz,
v zbitom tele, čo nosí nás.


Vyjde ti len život jak slizký kat,
že nikto ťa nemal v srdci rád,
aj keď stačí tu snáď, len viac než málo
len trochu strieť otupený zrak,
potom nazrieť na svoj naberák,
čo plnil sa až doteraz...


Až doteraz si všetku silu mal,
svet sa s tebou aj pekne hral,
až dosiaľ všetko ti vždy dal,
tak len dobre rátaj,
čo sa v teba vošlo,
presne, v pravde, doteraz.


Dnes vidíš sivú na oblohe dúhu,
točíš sa vo vlastnej mýlke kruhu,
a miznú aj kúzla, čo v oči ti bijú,
tvoja myseľ kúpe sa v ópiu.


Až doteraz si všetku silu mal,
a svet aj s tebou sa pekne hral,
až dosiaľ všetko ti vždy dal,
tak len dobre rátaj,
čo všetko sa ti ušlo,
jasne, stručne, doteraz.
















návrat


Červené viničky

Červené viničky rástli,
na dedovej roli,
celým rokom čakali,
ktože ich oholí,
kto si ktorú vezme,
a nech aj trochu kyslú,
ved vždy je takto lepšie, než
na konári odvisnúť.


Veď sú na to večné zákony,
na všetky dobré záhony,
a keď už pre niečo...


Červené viničky rastú,
aj v mojom divom sade,
ešte len zelené sú,
ešte stále žije nádej,
ešte chuť ich býva v podnebí
trpká, pustá,
ešte chvíľu počkajú si,
na tie pravé ústa,


Veď sú na to pevné zákony,
na všetky dobré záhony,
a keď už pre niečo
tu svetlo blahojasne páli,
nech sú to tie, o chvíľu zrelé,
trblietavé viničky.


Červené viničky,
jemné lístky, keď odrastú,
jedno možno naozaj viem,
za domom ďalej tam porastú,
a že ti stále nelepí,
čo mi to vliezlo do hlavy,
nemaj len starosť, bratku,
nemaj žiadne obavy,


veď sú na to jasné zákony...

















návrat


Nechajte spievať Katarínu

Moje srdce niečo jasné hladká,
keď svoju pieseň ticho spieva Katka,
Katarína od Prešova,
jak mamička Ježišova.


Aj keby som nechcel, moja duša slzí,
tak budem, verím, nie až príliš drzý,
keď vám to zdelím, aj ako luza,
Katka je svojej zeme verná múza.


Nechajte spievať Katarínu,
a kľudne vlezte si aj pod perinu,
nech Vianočná znie aj v bielom máji,
len živí máme miesto v raji,
ten spolu vieme stvoriť, vraj.


Niečo dobré mojim telom prúdi,
keď Katka isto čisté tóny lúdi,
z tých slov mi niečo jasne znie,
že Katka o pravde už niečo vie.


Nechajte spievať Katarínu,
a kľudne vlezte si aj pod perinu,
celým rokom, tak ako v máji
len živí máme miesto v raji,


Len spolu vieme stvoriť raj.

















návrat


Pravdospevná

Pravdu nikto nikdy nepísal,
tá sa jednoducho deje,
j keď to občas celé zaknísa,
ku pravde to stále speje.


Speje to tam nenápadne,
ako keď sa nocou kradne,
zlodej nevinný.


Má svoje vlastné zákony,
riadi všetko podľa nich,
ako keď rušeň ťahá vagóny,
ona vedie dobrých aj zlých,


vedie ich tam niekde ďalej,
kde dni rastú ako alej,
stromov košatých.


Tvrdá ako kameň,
no tečie sťa prameň,
napĺňa človeka,
vo vráskach preteká.


Pravda je všetkým, zo všetkého trčí,
prerastá nami ako korene zemou,
ako oráč zem, ona nás orie,
presne, pevne ale s nehou,


s nehou matky neposlušných detí,
ona nás drží v života spleti,
večných, stratených.

















návrat


Kúpte si život

City si zoženieš, v najbližšom obchode,
lásku ti poskytnú, po zmluvnej dohode.
A patent na nehu, ti dajú úrady,
stačí len zaplatiť, potrebné úhrady.


Spečatíš pečiatkou, oddanosť vo viere,
a počkáš päť piatkov, na všetky papiere.
Na záver ešte, manželský spolok,
potvrdí iba jeden, zo stánku kolok.


Kúpte si život, stojí to za to,
berú aj kreditky, striebro aj zlato.
Ja som už kúpil, čo sa len dalo,
aj tak mám pocit, že vlastním málo.


Vernosť si dopraješ, v rámcovom dodatku,
ak niečo neklapne, siahneš po úplatku.
Tak ešte ostane, posledná nádej,
tú celú vykúpiš, až budeš na dne.

















návrat


Ema

milá, krásna Ema,
keď ťa vidím, precitám,
keďže si náhle jediná,
moja vážna dilema.


Keď na mňa len tak zazeráš,
v osnovách slová nešetríš,
občas viac ako sa patrí,
si k mojim gestám nemá,
s prehľadom však ostávaš
jasne ustálená téma.


Pod viečkami nosíš malý kúsok neba,
aj keď na mňa chladne špúliš tie tvoje jasné oči,
bol som chvíľu v nich,
a viem, už by som sa nebál,
za tebou, aj do vriacich pekiel skočím.


Len pre teba teraz túto pieseň spievam,
moja milá, rádioaktívna Ema,
len tebe teraz túto pieseň spievam...


Že každá dobrá cesta k šťastiu dovedie ma,
nestačí jeden návod, neplatí iba jedna schéma,
a vždy tu musí niečo byť, čo aj trochu škrie ma,
nakoniec čo má príjsť, raz isto príde, drahá Ema.


Už chvíľu nevetrím,
kam vetrík vedie ma,
na svoj čas nečakám,
raz tvoja láska isto zahreje ma.


Tak ti teraz túto tvoju pieseň spievam,
moja milá, rádioaktívna Ema.
Len tebe teraz túto pieseň spievam,
moja milá, drahá, Ema.





















[ rss ] - [ twitter ] - [ facebook ] - [ youtube ] -